Moja liečba
Keď sme okrem lásky, trpezlivosti a špeciálneho prístupu hľadali prostriedky na možné zlepšenie Matejkovho zdravotného stavu, našli sme webovu stránku www.miskotakac.sk, na ktorej sme sa dozvedeli o nitkovej akupunktúre a konkrétne údaje a skúsenosti s delfinoterapiou v Sevastopole. To bol veľký impulz na nové vykročenie. Sme za to vďační.
Mnohí z nás už počuli alebo sa v živote stretli s tým, že zvieratá dokázali pomôcť aj pri liečbe veľmi vážnych ochorení. V tejto terapeutickej službe sa využívajú delfíny, psy i kone.
Čo teda pomáha?
Nitková akupunktúra
Yamamoto Rehabilitation Institute
Adresa: 1196 Budapest (Kispest) Petőfi str. 79.
Tel/fax: 0036 1 281 3035
Nitková akupunktúra (Embedding acupuncture) je špeciálnou metódou akupunktúry, pri ktorej sa kombinuje tradičná technika s modernou liečbou. Lekár vkladá do vybraných bodových kanálov pomocou ihlového nástroja rozpustný nitkový materiál (cca 7-8 mm dlhý, sterilný, ktorý sa používa na zašívanie operačných rán), ktorý sa vstrebáva za 3-4 týždne. Pri tejto nitkovej metóde catgut-embedding vložená nitka nepretržite povzbudzuje akupunktúrne body na tele, teda zvyšuje sa efektívny čas pôsobenia na niekoľko týždňov oproti klasickej akupunktúre, pri ktorej je čas pôsobenia 30 minút, respektíve hodinu. Ďalšou výhodou tejto metódy je to, že dieťa nemusí pokojne ležať s ihlami v tele, pretože sa robia iba vpichy. Akupunktúra pomáha na rôzne choroby a postihnutia.
Z praxe rodičov rôzne postihnutých detí je známe pozitívne podporné pôsobenie tejto liečby (zlepšenie vnímania, zlepšenia pri poruchách spánku, zníženie hyperaktivity, zlepšenie koncentrácie i rečového vývinu...). Pre dosiahnutie pozitívnych výsledkov je potrebné cestovať za touto liečbou minimálne dva roky. Celá návšteva trvá 30 minút a stojí cca 40 €.
Od roku 1990 bola nitková akupunktúra používaná na liečenie okrem Paríža iba v maďarskom akupunktúrnom a rehabilitačnom inštitúte Yamamoto v Budapešti.
Naše skúsenosti s nitkovou akupunktúrou
V roku 2009 sme nitkovú akupunktúru absolvovali 11krát. Je to terapia, ktorá nášmu Matejkovi výrazne pomohla. Od prvej návštevy sa zlepšil nočný spánok. Keď predtým 2-3 razy za mesiac prespal celú noc (inak dokázal byť v noci aj štyri hodiny hore), tak teraz 2-3krát za mesiac je v noci dlhší čas hore. Nevieme si to už ani predstaviť ako sme to prežili. Po jeho zaspatí nás čakalo ešte veľa práce v domácnosti i v príprave do zamestnania. V čase, keď sme chceli ísť spať, Matej už bol hore...! Spomíname na to ako na ťažké obdobie. V súčasnosti sa stalo takmer pravidlom, že zo svojej izbičky putuje do rodičovskej spálne, kde v spánku pokračuje. Niekedy ho musíme vrátiť späť, lebo väčšia posteľ a mama ho rozptyľuje. Okrem zmien v spánku, Matejko celkovo „ožil“. Zlepšila sa jeho koncentrácia, komunikácia aj s rečovými prvkami i samotná hra. Ako rodičia sme denne vnímali ako ho akupunktúra odštartovala k pozitívnym zmenám v jeho vývine.
Z praktickej stránky je spomínaný inštitút v Budapešti umiestnený tak, že je to rodinný dom v tichej štvrti, na jednosmernej ulici bez akýchkoľvek problémov s parkovaním. Najväčším problémom je pre nás vzdialenosť. (Benzín je drahší ako samotná terapia.)
Sme odhodlaní v tejto podpornej liečbe pokračovať aj v nasledujúcom roku. Celkové náklady v roku 2009 (terapia, diaľničné poplatky v Maďarsku, benzín) boli 1063 EUR. Ďakujeme všetkým, ktorí nás podporili a umožnili túto časť Matejovej liečby!
Nitková akuponktúra a ja
Od januára 2009 som začal podpornú liečbu špeciálnou metódou – nitková akupunktúra. S rodičmi tak cestujem raz mesačne do Budapešti 300 km tam a 300 km späť. Je to poriadny výlet. Takú dlhú cestu nechcem sedieť v aute vzadu sám, takže sa mamka s tatinom striedajú, aby som neodopínal bezpečnostné pásy. Pani doktorka je veľmi milá a keďže naši nevedia po maďarsky, ona rozpráva po anglicky. Chodí tam asi viac detičiek zo Slovenska, lebo sem tam vedia nejaké slovíčko po slovensky. Prvýkrát som plakal, bál som sa, nevedel som čo sa deje. Druhýkrát to bolo najhoršie. Pamätal som si čo bude nasledovať a tak bránil som sa od začiatku (nechcel som ani vystúpiť z auta) až do konca a všetkými svojimi silami. Mama povedala, že to bolo strašné. Keďže hneď od prvej terapie sa mi výrazne zlepšil nočný spánok, rozhodli sme sa bojovať. Stále sa bojím, ale okolo 20 vpichov sa snažím zvládnuť so statočnosťou, mamkinými pesničkami a ockovou pomocou. A keď už nevydržím, tak si poplačem. Každý vpich mi prelepia maličkým mini leukoplastom, ale ja to nemám rád, preto hneď v aute to podávam dole. Na povrchu nič nie je vidieť, iba na niektorých miestach sa to dá nahmatať.
Keď nejdem do škôlky, sadneme do auta a vyjdeme na diaľnicu, je to jasné... Dvihnem nožičku a ukazujem „pik – pik“ – budú ma pichať!
Cannisterapia
Dnes je najbežnejším domácim zvieraťom pes, s ktorým má človek asi najbližší kontakt. Pes je spoločník ale i skvelý pomocník. Pes dáva fyzickým kontaktom s človekom naplnenie potreby nežnosti, rozvíja empatiu, zodpovednosť, znižuje úzkosť, zmierňuje samotu a podporuje spontánnosť vo vzťahoch. Vodiace psy dokážu nevidiacemu človeku nahradiť oči, epileptikov dokážu upozorniť na blížiaci sa záchvat, záchranárske psy dokážu zachrániť životy ľudí v horách či vo vode. Pes ako terapeut pôsobí pri rôznych ochoreniach, najmä pri Downovom syndróme, mozgovej obrne, autizme, či pri mentálnej retardácii. Rozvíja komunikáciu, lieči fóbie, pri rehabilitáciách zlepšuje rovnováhu a podporuje pohybové schopnosti. Kontakt dieťaťa so psom je významným výchovným prostriedkom a pozitívne vplýva na jeho psychiku.
Canisterapia je liečebná metóda, ktorá využíva pozitívne pôsobenie psa na zdravie človeka. Je to stará metóda liečby, ktorej korene siahajú do 9. storočia. Čo nedokáže človek, to dokáže pes ako lekár ľudskej duše. Choré dieťa sa zbližuje so psom, ktorý musí mať predpoklady na to, aby to zvládol. Trpezlivosť a odolnosť voči bolesti musí zvládať dvakrát tak dobre ako bežný pes. Je len málo plemien, ktoré to zvládnu. Jedným z nich sú retriviéry, labradorský a zlatý.
Sami sme stáli pred rozhodnutím, či si máme kúpiť šteňa alebo dospelého psa. Dospelé psy sa dajú zohnať v Ústave nevidiacich a šeroslepých Slovenska. Sú to psy, ktoré boli kvôli maličkostiam vylúčené z výcviku vodiacich slepeckých psov a predávajú sa asi po 700 €. Nás od kúpy odradilo to, že žijeme v byte a sme zamestnaní na plný úväzok. Aj keď čas ukáže. Výhodou dospelého psa je, že sa nemožno pomýliť, či bude alebo nebude mať vlohy pre canisterapiu. Ak niekto chce šteňa labradora vhodné psy má chovná stanica Joy in motion v Čani pri Košiciach. Prípadné skúsenosti s canisterapiou majú aj psy z chovnej stanice Yabba pri Spišskej Novej Vsi . Ak si prajete výlučne zlatého retriviéra, odporúčame chovnú stanicu Cassovia treasure v Košiciach.
Deti so psami nadväzujú prvý kontakt, hrajú sa, kŕmia ich, obúvajú ponožku... učia sa vzájomnej interakcii a komunikácii. Je dôležité, aby kontakt bol pravidelný, najlepšie každodenné súžitie. Pes vnáša do života dieťaťa harmóniu v takej škále akú mu človek nedá.
Hipoterapia
Wikipédia definuje hipoterapiu ako využitie koňa pri liečbe. Je jednou z metód animoterapie. Prvá zmienka o liečbe pomocou koní pochádza od Hypokrata, ktorý odporúčal jazdu na uvoľnenie stuhnutého svalstva. Galenos ju odporúčal pre cvičenie tela a zmyslov. Hipoterapia je komplexná rehabilitačná metóda vychádzajúca z neurofyziologických základov, ktorá využíva nasadenie koňa na liečebné účely. Jej pôsobenie je komplexné, zasahuje oblasť rehabilitácie, psychológie a resocializácie.
Používa sa v neurológii, ortopédii, psychiatrii, v internom lekárstve, v gynekológii. Poznáme tri základné prístupy v tejto liečbe:
- Hiporehabilitácia - je využívaná v medicíne a je najrozšírenejšou formou hipoterapie. Je to začlenenie vozenia na koni alebo jazdenia, do komplexu opatrení zameraných na minimalizovanie, či odstránenie fyzického alebo mentálneho handicapu.
- Liečebno - pedagogické jazdenie - kôň je zaradený ako médium do oblasti pedagogicko - psychologickej, aby sa u klienta vytvorili učebné predpoklady, podporili pozitívne zmeny chovania, odstránili sa alebo zmiernili prejavy niektorých duševných porúch alebo zmyslového deficitu.
- Športové jazdenie pre handicapovaných - je založené na aktívnom ovládaní koňa pacientom. Pacient s ohľadom na svoj handicap, sa za použitia špeciálnych pomôcok alebo zmenenej techniky jazdy učí jazdiť na koni, prípadne sa zúčastňuje športových súťaží
Ak hľadáme pre postihnuté dieťa prístup liečebno – pedagogického jazdenia, narazíme na problém. Väčšina centier s koníkmi realizuje hiporehabilitáciu. Ak má byť kôň zaradený ako médium do oblasti pedagogicko – psychologickej, musí mať centrum nielen hipológa, ktorý zabezpečuje prípravu koňa a jeho výcvik ale aj hipoterapeuta, ktorý sleduje prevedenie hodiny po odbornej stránke, zaznamenáva reakcie klienta, analyzuje citové, psychické, mentálne aj telesné reakcie a spolu s rodičmi zisťuje nové potreby klienta.
Okrem hipoterapeuticko – jazdeckého centra Florencia v Opatovciach (pri Trenčíne), kde sme sa boli v lete pozrieť, sme na spomínanom zozname našli v našej blízkosti OZ Elbrus v Košiciach, kde okrem hipológa je prítomná aj hipoterapeutka – špeciálna pedagogička. Pre veľký záujem nás nevzali do terapie, ale prisľúbili nám možný začiatok v januári 2010, pretože jazdia aj v zimných mesiacoch v hale.
Ak sa nám to podarí, určite napíšeme svoje skúsenosti.
Delfínoterapia
Delfína môžeme považovať za jedno z najúžasnejších zvierat. Je to cicavec, ktorý pod vodou dokáže plávať 15 minút bez nadýchnutia, komunikuje zvláštnymi zvukmi, je mimoriadne inteligentné, k ľuďom má veľmi pozitívny vzťah, má schopnosť liečiť. Má inštinktívne vrodené záchranárske správanie. Delfinej matke pri pôrode pomáhajú minimálne ďalšie dva delfíny, ktoré sprevádzajú novorodenca k vodnej hladine, aby sa nadýchol, rovnako sa správajú pri akomkoľvek zranenom jedincovi – dokonca aj zranenému žralokovi, ale aj človekovi, ktorý je postihnutý mozgovou obrnou, autizmom, mentálnou retardáciou, Downovým syndrómom, lieči fóbie, podporuje pohybové schopnosti, zlepšuje rovnováhu, ovplyvňuje rečové centrum tak, že mnohé deti, ktoré dovtedy nehovorili vôbec, začínajú rozprávať priam zázračne. Delfíny teda učia deti aj rozprávať.
Stretnutie s delfínom, dotyky a zvuky, ktoré vydávajú, pôsobia veľmi pozitívne na psychiku postihnutého dieťaťa. Hovorí sa, že vysielajú elektromagnetické vlnenie, ultrazvuk a tým ovplyvňujú činnosť mozgu. Napriek mnohým získaným informáciám o delfínoch a ich živote, niečo zostáva vždy záhadou.
Delfinoterapia sa začala používať v Amerike, potom na Kryme (Sevastopoľ i Jalta) a tento terapeutický program realizujú v Turecku. Liečebný efekt delfína sa môže dosiahnuť dobrou spoluprácou lekár – tréner – delfín – pacient. V terapii je potrebné dodržať isté etapy liečebného procesu a to psychologická príprava, kontakty pacienta s delfínom na brehu a vo vode, relaxačné procedúry a psychoterapia. Priame kontakty delfína s pacientom sa realizujú v optimálnom časovom rozsahu 15-20 minút za deň v trvaní 7-10 dní. Za desaťdňový pobyt s terapiou, ubytovaním, letenkami a poplatkami treba zaplatiť cca 160 000 Sk.
Táto čiastka bola pre nás bez pomoci iných ľudí prekážkou na uskutočnenie cesty za delfínom, ktorý pomáha aj pri chorobách, s ktorými si nevie poradiť ani moderná medicína. Máme veľkú radosť, že sa to podarilo vďaka pomoci mnohých dobrých ľudí.
Naše skúsenosti s delfínoterapiou
Najdôležitejšie je rozhodnutie a to sme urobili na jeseň 2008, že ideme do toho. Oslovovali sme všetkých, ktoých sme poznali so žiadosťou o pomoc. Tú sme dostali aj od ľudí, ktorých nepoznáme. Verili sme, že získame potrebné prostriedky a hľadali sme miesto uskutočnenia delfinoterapie. Porovnávaním dostupnosti, výhod a s ohľadom na finančnú stránku vybrali sme Sevastopoľ na Kryme.
Matejkovi sa to podarilo. Vycestoval 26. júla 2009 na 12 dňovú delfinoterapiu do Sevastopoľa. Sprevádzali sme ho celá rodina. Pred vycestovaním sme získali ešte jednu skúsenosť: neposielať platbu bankovým prevodom na Ukrajinu. Nechceli sme cestovať s vysokou hotovosťou, ale narobili sme si kopu problémov. Po zadaní všetkých údajov ukrajinská banka tvrdila, že nevie identifikovať príjemcu. Po ďalších telefonátoch a mailoch sme nezískali žiadny relevantný nový údaj okrem čísla bytu príjemcu. Podávali sme žiadosť o prešetrenie, doplnili sme číslo bytu, každý úkon za poplatok v našej banke a rovnako za poplatok v ukrajinskej banke. No... zbytočne vyhodené ďalšie peniaze. Jednoducho Ukrajina je v Európe iba geograficky.
Na polostrove Krym je letisko v meste Simferopol, kde priame lety sú z Varšavy alebo z Frankfurtu nad Mohanom, preto bolo nutné letieť s prestupom. Najčastejšie rodiny lietajú z Budapešti. My sme sa rozhodli štartovať z Užhorodu, lebo vzdialenosťou je to pre nás z Prešova najbližšie, ale tým, že je to hranica Európskej únie, niektorými problémami sme sa vrátili 25 rokov dozadu... Prvý let z Užhorodu do Kyjeva trval 2 hod. 40 min spolu so 40 minútovou technickou prestávkou. Na letisku v Kyjeve sme čakali viac ako tri hodiny na ďalší let a pri ceste späť to bolo päť hodín. Maťkovi sa páčili lietadlá, autobusové letiskové transfery, ale neustále čakanie na letiskách znášal veľmi veľmi zle. Zažili sme to, na čo nás upozorňovali aj iné rodiny, že Ukrajinci nie sú zvyknutí na postihnutých ľudí na verejnosti a tak nikto nepomôže, nepustí sadnúť, neuprednostní, hoci bolo zjavné, že dieťa nie je schopné čakania... Pri ceste späť bolo čakanie v Kyjeve také stresujúce pre celú rodinu, že je to najhlavnejší dôvod, ktorý nás odrádza terapiu zopakovať na tomto mieste. Let z Kyjeva do Simferopolu trval 1 hod. 30 minút. Pristáli sme s meškaním, no na letisku nás čakal pán Lukin, ktorý sa o nás staral počas celého pobytu. Po zvítaní nás viezol 2 hodiny autom do Sevastopoľa na ubytovanie v rodinnom penzióne. Celá cesta trvala 15 hodín.
Na druhý deň nás pán Lukin čakal a odviezol nás do oceanária na terapiu, vybavil priepustku, s ktorou sme sa preukazovali každý deň, pretože je to objekt národnej obrany a akadémie vied. Pani doktorka Ľudmila Lukina urobila vstupné vyšetrenie a zaviedla nás k delfínovi – 30 ročnej Diane, ktorá sa hneď predvádzala a nechala sa fotiť. Delfíny sú umiestnené v zálive v pletivom ohradených kójach, takže sa ich signály nelámu ako v bazéne. Každý z nich má priestor 15x8m a hĺbku 6m. V zime im nechajú voľnejší priestor, niekedy aj bez oddelenia od mora, no delfíny sú zvyknuté na zajatie, takže neodídu. Lekcie viedla trénerka Lena, ktorá sa o Dianu stará po celý rok a dokázala udržať jej koncentráciu neustále na Matejovi. Do vody s Matejom išiel inštruktor Jevgenij – starší muž (ďaďa), ktorý sa vždy usmieval a bol veľmi milý. Bol Matejovi nápomocný a plnil pokyny trénerky. Voda bola prvé dni veľmi studená, my by sme do nej nevošli, no Mateja sme tam strčili. Osvedčili sa nám výborné plavky, ako kombinézka bez rukávov, v ktorej v hrudníkovej aj v chrbtovej časti sú všité plávacie peny, ktoré ho nadnášali. Boli príjemné na telo a nezabraňovali mu bezprostrednému prístupu k delfínovi ako je to pri plávacích vestách alebo plávacích kolesách. Spomínané plavky sú výrobkom Swimcoach (kúpili sme ich cez internet z českého obchodu).
Prvý deň neprotestoval, je dosť otužilý a bolo to niečo nové. Druhá hodina bola horšia a voda chladnejšia. Matejko si poplakal. Nasledujúce dni sa voda zohrievala a Matej bol stále šťastnejší, až nakoniec bol problém dostať ho z vody von. Delfinoterapia bola úžasná, v plnom prepojení Matej – Diana. Aj keď Matejko má vodu veľmi rád, nechcel, aby ho cudzí človek zanáral hlavou do vody, takže táto časť úloh sa nám veľmi nedarila. Všetko ostatné sa mu páčilo, najviac kŕmenie Diany s malými rybičkami. Milí ľudia a odborný prístup v terapii bol v ostrom kontraste s prostredím vojenského objektu bez sprchy, toalety..., iba betónové múry, ostnaté drôty, veľké vojenské lode a neustále preukazovanie špeciálnou priepustkou.
Bývanie bolo na „dači“ – veľký apartmánový dom asi 100 metrov mora. Mali sme k dispozícii dve izby s kúpeľňou, chladničkou a televízorom, strava bola podávaná v spoločnej jedálni. Snažili sa nám vyjsť v ústrety, no po týždni sme sa tešili na slovenskú kuchyňu. Samotné ubytovanie bolo fajn, ale bolo to ďaleko od mesta a v okolí žiadna dovolenková promenáda, obchody, či cukrárne, ani dedina, iba úzka prašná cesta pomedzi vysoké múry okolo dovolenkových domov a oproti vojenské objekty. Najbližšia pláž bola iba nazývaná plážou. Veľké kamene, žiadne toalety, sprchy, ani odpadkové koše. Často veľa rozbitého skla a vo vode plávajúce intímne hygienické potreby. Keď sme zistili, že podobné podmienky sú aj na iných plážach veľkého mesta, pochopili sme, že plážou je akýkoľvek možný vstup do vody. Sevastopoľ má 200000 obyvateľov a počas leta má cca 800000 ľudí.
Boli sme aj v mestskom aquaparku, kde sa nachádzalo asi 20 tobogánov, ale nikde žiaden bazén s teplejšou vodou. Máme iné predstavy o dovolenkových destináciách, takže sme si neustále pripomínali, že sme tu kvôli Matejkovmu stretnutiu s delfínom. Hľadali sme iné programy ako vyhliadkové plavby po zálivoch, či prehliadku múzea vojenských ponoriek. Okrem iného sme počas celého pobytu opakovali ruštinu, z ktorej sme niekedy maturovali. To bolo naozaj zábavné, lebo s ruštinou sme veľa spomínali aj na školské časy. Ruština je na Kryme viac používaná ako ukrajinský jazyk. Náš Timotej pocítil potrebu azbuky, preto sa prihlásil aj na krúžok ruského jazyka a bol veľmi smutný, že sa pre nedostatok záujmu neotvoril.
Vrátili sme sa domov unavení, ale s dobrým pocitom, že Matejko absolvoval niečo, čo nemožno poskytnúť iným spôsobom. Bezprostredná reakcia po terapii bola veľmi negatívna. Bol veľmi zlostný, neústupčivý, plačlivý a krikom sa presadzoval a vydobýjal si svoje. Nechápali sme, čo sa deje. Čiastočne nás upokojila informácia z rodiny, ktorá absolvovala stretnutie s delfínom rok pred nami, že to bolo u nich rovnaké a po 2-3 mesiacoch nastal obrat. Tak to bolo aj u nás. V súčasnosti Matejko sa veľmi snaží o nové spôsoby komunikácie, rečový vývin postupuje, má lepšiu koncentráciu a začal sa hrať a kooperovať pri hre. Veľmi sa z neho tešíme ako sa zlepšil doma ale rovnako chvália zmenu jeho správania aj v škôlke.
Keď sme mu doma pustili nahrávku so zvukmi delfínov, Matej ostal ako prikovaný. Uprostred behania zastal a ostal sedieť 30 minút s otvorenými ústami. Boli sme z toho hotoví. Poznal to, pamätal si to a stále hovoril „de“ (delfín) a „dina“a (Diana). Pre nás nepochopiteľné a pre neho nezabudnuteľné stretnutie.
Viac zdrojov informácíí o týchto terapiách a ďalších možnostiach liečby
nájdete medzi užitočnými odkazmi